• 11. februára 2019 /  Nezaradené

    Niektorí ľudia majú odmalička jasnú predstavu o tom, čo budú, až budú veľkí, až vyrastú v tých veľkých dospelákov, ktorí si robia, čo chcú, ako si deti naivne myslia. Niektorím dospelým sa to podarí a naozaj vykonávajú prácu, ktorú skutočne vykonávať chcú a baví ich po celú dobu, ale tých je žiaľ ako šafránu. Patria medzi skutočne veľkých štastlivcov.

    Väčšina ľudí fakt nevie, čo by rada robila, vyberie si nejakú školu podľa nejakého pocitu či rady okolia a potom sa zamestná v tom, čo vie. Väčšinou to je proste len z praktického hľadiska, aby mali nejaké peniaze a mohli viesť normálny život.

    Sú aj takí, ktorých nebaví nič, pretĺkajú sa nejak životom, vždy chvíľku pracujú a potom sú na pracáku do doby, kým im z neho ešte chodia aspoň nejaké peniaze…

    A ako to bolo v mojom prípade? Tak ja som teda ako malý chcel  byť astronautom a chcel som lietať do vesmíru, nebavilo ma nič viac a nič menej. Vesmír, vesmír, vesmír. Škola ma nebavila, mal som zlé známky a sen o astronautovi sa rozplýval. Každý mi vravel, že keď sa budem učiť tak ako sa učím, môžem byť tak maximálne smetiarom.

    Moja prvá práca boli výkopové práce, neskôr som predával v obchode farby trnava a dnes robím predajcu vo firme ktorej nápľňou sú rôzne interiérové stavebné a architektické práce, ja mám na starosti oblasť kuchyne na mieru.

    Nič z toho čo robím, pre mňa nie je zábavou, obrovským naplnením alebo radosťou… Na začiatku pre mňa bola práce len nutná otravná nevyhnutnosť, dnes som vďačný, že mám prácu pri ktorej sa fyzicky nenadriem, že je dobre finančne ohodnotená a že sa môžem bez stresu postarať o svoju rodinu. Mám dobrý kolektív a v konečnom dôsledku som rád, že niekomu sprostredkovávam kuchyňu jeho snov.

    Posted by Marieta Vilčeková @ 14:54

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *