Posledné roky sa v spoločnosti objavuje nový zaujímavý trend, ktorý som nazvala ako „návrat k prirodzenosti“. Prejavuje sa v rôznych rovinách, ktoré spája opúšťanie nových, moderných a zároveň umelých aspektov najrôznejších záležitosti ľudského života a hľadanie ich tradičnejších, prirodzenejších alternatív.
Celkom výrazne sa napríklad zvýšil trend sťahovať sa z rušných miest na vidiek s túžbou po pokojnejšom živote. Vyťažení, zhonom mesta unavení ľudia vidia v predstave nového vidieckeho a prirodzenejšieho života vidinu kľudu a spokojnosti. Častokrát sú však zaskočení každodennou realitou života na dedine, náročnosťou starostlivosti o dom a záhradu a mnoho z nich sa po nejakom čase sťahuje späť do pohodlného života v mestskom byte. S malým odľahčením by sme mohli povedať, že proste pravidelná manuálna práca, či už s motykou alebo krovinorezom nie je pre každého.
Ľudia si tiež začali vo väčšom záležať na šetrnejšom životnom štýle. Často sa používa aj pojem dlhodobo udržateľný životný štýl. Jednoducho povedané je to snaha o to aby spôsob ich obživy, obliekania či cestovania bol čo najviac prírodný, respektíve ekologický. Mám na mysli kupovanie bio stravy, vyhýbanie sa chemikáliám v drogérií, minimalizovanie používania dopravných prostriedkov a podobne. Patrí k tomu ale aj napríklad uprednostnenie nábytku na mieru pred masovo vyrábanými kusmi, či výber klasickej drevenej jedálenskej stoličky namiesto jej dizajnovej plastovej variácie.
Ďalšie oblasti kde sa návrat k prirodzenosti objavuje je ale aj taká výchova detí. Spomeniem napríklad tradičné nosenie detí v šatkách, tak ako to robili naše staré mamy, namiesto moderného vozenia v kočíkoch, bezplienková metóda namiesto vytvárania ton odpadu z jednorazových plienok a podobne.
